Blog Jihlavských listů

Magistrát se rozhodl obdarovat prvního jihlavského občánka penězi. Letos pěti tisíci. Stalo se však něco, co nikdo nepředpokládal. První miminko v roce 2010 se narodilo cikánce, která má trvalý pobyt hlášený na radnici, dítě po porodu opustila a svým kuřáctvím mu možná poškodila zdraví.

Náměstek Vovsík to vidí jednoznačně: Dar bych jim nedal, říká tvrdě. Stejně tvrdě bych mu oponoval: Dítě splnilo podmínky (narodilo se jako první v roce), dar má dostat!

Nehledě na to, že o důvodech, proč peníze mamince nedat, se dá velmi silně spekulovat. Že je Romka? To by byl rasismus. Že nemá kde bydlet? Ne všichni mají to štěstí. Že opustila dítě? Další den to vysvětlila, a i kdyby ne, žena po porodu může bezmyšlenkovitě provést řadu divných věcí. A tak by se dalo pokračovat.

Problém daru ukázal na jeden holý fakt. Na nesmyslnost dávat prvnímu novorozeněti v roce finanční odměnu, neboť je obdarováno, lidově řečeno, bez zásluh. Prvnímu miminku sluší maximálně dar v podobě plyšového medvídka, ne peníze.

       V dnešnej tlači je možné každodenne čítať veľké množstvo článkov, úvah a zamyslení, súvisiacich so „sedemhlavým drakom“ svetového terorizmu, ktorému okamžite, po zoťatí jednej hlavy, narastú tri ďalšie, čím sa táto hrozba modernej civilizácie nezmenšuje, ako by sme si všetci želali, ale naopak, rastie.

       Kto teda môže za súčasnú situáciu? Kde hľadať jej príčinu? Koho možno označiť za skutočného a pravého vinníka? Žiaľ, v navyknutej povrchnosti, bez potreby a vôle k hlbšiemu skúmaniu je pre naprostú väčšinu najpohodlnejšie posudzovať veci čiernobielo. Na jednu stranu postaviť dobrých, teda obete a na druhú stranu zlých, čiže vinníkov. Skutočnosť však, pri detailnejšom pohľade, ani zďaleka nevyzerá takto zjednodušene.

       Samozrejme, že v prvom rade je treba podobné skutky  čo najdôraznejšie odsúdiť! O tom niet pochýb! Nedajú sa v nijakom prípade  a ničím ospravedlniť! Každého citlivého človeka musí premknúť hrôza a bolestný súcit s obeťami, najmä ak si uvedomí, že by sa snáď aj on mohol dakedy ocitnúť „v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste“.      

       Svoju pozornosť však obráťme trochu iným smerom. Do radov ľudí, ktorí stoja na strane dobrých a sami seba za takých aj považujú. Zloba, neľudskosť, brutalita, a násilie, zhmotnené do podoby konkrétneho teroristického činu v nich vyvoláva strach, úzkosť a zdesenie. A samozrejme, v mnoho násobne väčšej miere v prípade, keď sa stane niekto z ich najbližších osobne účastným podobnej udalosti.

       Nemožno si však nevšimnúť istý, do očí bijúci paradox. Na jednej strane totiž vidíme, či už u jednotlivcov, organizácii, alebo štátnych predstaviteľov, jednoznačné odsúdenie násilia a brutality v jeho najvyhrotenejšej – hmatateľne zrealizovanej podobe, na druhej strane však tvorí to isté násilie, brutalita a agresivita, prirodzenú súčasť života týchto „dobrých“ ľudí. V nevedomosti, ľahkomyseľnosti a bez uvedomenia si nutných dôsledkov, ho nazývajú …kultúrou, oddychom a relaxáciou.

       Áno, žiaľ celá západná „kultúra“ je presiaknutá …kultom násilia! Stačí sa totiž pozrieť iba na jedno, jediné médium, zásadným mienkotvorným spôsobom zasahujúceho do života západnej spoločnosti, ktorým sa ako temná niť tiahne zobrazovanie násilia v tisícorakých podobách. Tým médiom je …filmová tvorba!
 

       Len sa pozrite večer na televíziu, alebo choďte do kina. Pod zámienkou boja za správnu vec, pod zámienkou boja so zločinnosťou, pod zámienkou boja proti nepriateľom z vesmíru a pod mnohými inými zámienkami je na televíznych obrazovkách a na plátnach kín glorifikovaná jediná cesta k riešeniu všetkých problémov …násilie! Násilie! Násilie! Násilie!
 

       Sú nim preplnené i kreslené rozprávky pre najmenších, už ani nehovoriac o počítačových hrách plných zabíjania! Nepreberná mnohorakosť jeho podôb dennodenne zaplavuje vnútorný život a podvedomie miliónov ľudí na našej planéte. Je to ako mor! Ako zhubná choroba postupne ovládajúca a rozvracajúca myšlienkový život ľudstva. Položme si však rozhodujúcu otázku: Je možné predpokladať, že niečo tak neustále, programovo a na každom kroku vytrvalo na ľudí pôsobiace sa napokon neprejaví aj navonok? Úplne viditeľne? Vari je možné detinsky podceňovať silu ľudského podvedomia, neustále sýteného presvedčením, že tou jedinou cestou k definitívnemu vyriešeniu všetkých problémov je …násilie? Nie je potom priam „farizejské“, keď spoločnosť na jednej strane ľahkomyseľne tolerujúca kult násilia vo vlastných radoch, je na druhej strane zaskočená a vyjadruje rozhorčenie, ak niekto, nimi samými proklamovaný model riešenia problémov, aj …použije?
 

       Obrovské finančné prostriedky, ktoré by sa zaiste dali využiť aj vhodnejším spôsobom, sú i napriek mnohým varovným hlasom upozorňujúcim na nutné neblahé dôsledky, opätovne vkladané filmovým priemyslom západného sveta na realizáciu filmov plných násilia. Nimi je následne, ako výhodným predajným artiklom, zaplavovaný celý svet, prinášajúc svojim tvorcom mnohonásobné zisky. Vôbec sa pritom neberie na zreteľ deštruktívne pôsobenie podobnej produkcie, ktorá neustálym a neprirodzeným stimulovaním agresívnej zložky osobnosti človeka vytvára okolo celej zeme akoby ťažké búrkové mračná mentálnych energetických zhlukov zloby, agresivity a násilia. A z týchto temných búrkových mračien, neustále sýtených, podporovaných a stimulovaných  myšlienkovou a citovou účasťou miliónov ľudí, konzumujúcich zmienenú produkciu, z času na čas, ako pri každej búrke, udrie blesk so všetkými jeho ničivými dôsledkami!  Stane sa to vtedy, keď  to, čo „ visí vo vzduchu“, prerastie časom … v čin!

       Čo kto zaseje, to musí zožať! Neúprosný zákon, ktorého platnosť je pevne vpísaná do chodu prírodných zákonov, platí rovnako pre každého! Bez výnimky! I pre celú západnú civilizáciu! Lebo doposiaľ ešte nebolo nikoho, kto sadil bodliaky a zožal pšenicu! To nie je možné v nijakom prípade! Túto jednoduchú, intelektuálne nenáročnú pravdu, dokáže pochopiť i prostý sedliak. A nielen pochopiť, ale dennodenne využívať vo svoj prospech !  Ani ho len nenapadne očakávať, že by sa snáď vysádzaním bodliakov dopracoval ku chlebu. Je preto naozaj nepochopiteľné, ak národy, nachádzajúce sa momentálne intelektuálne i ekonomicky na výslní, jednajú spôsobom, akým by nejednal nijaký jednoduchý, zdravo mysliaci človek. A potom, keď, ovocie ich chorobnej činnosti dozrie a prinesie svoje trpké plody, sú zrazu zaskočení, zhrození a nemilo prekvapení.

       Nie, jednoducho nie je možné vštepovať do ľudí agresivitu a naivne očakávať dobro!  Iba pozitívne hodnoty, ktoré by mohli posunúť našu civilizáciu skutočne dopredu, by mali mať nárok na to, aby boli vedome, zámerne a cielene vnášané do spoločenského povedomia, do myslenia a cítenia národov našej planéty. A v tomto nevyhnutnom obrodnom procese môže práve umenie, konkrétne už spomínaná filmová tvorba, zohrať svoju veľkú a nezastupiteľnú úlohu.   

      Len si skúsme predstaviť, že by sa hmotný, ľudský, intelektuálny a citový potenciál filmových tvorcov nezameriaval ako doposiaľ, úplne nelogicky predovšetkým na zobrazovanie zla, na produkciu rôznych kriminálok, akčných filmov, hororov a vesmírnych vojen, ale na tvorbu diel obsahujúcich akési predobrazy ideálneho správania sa. Lebo ľudia podvedome túžia po vzoroch a ideáloch a ak by im filmové umenie niečo podobného ponúkalo, podvedome by to napodobovali! V podstate presne tak, ako to napodobujú aj teraz!

       Zmieneným prístupom by však vznikla úplne nová koncepcia kinematografie, otvárajúca svojou pozitívnou motiváciou brány do lepšej a krajšej budúcnosti celej ľudskej civilizácie. Filmová tvorba by mala stvárňovať iba vzorové správanie v každej oblasti ľudskej činnosti! Mala by ukazovať a zobrazovať napríklad vzory  rôznych konštruktívnych spôsobov riešenia medziľudských vzťahov a problémov, vzory slušnosti, ľudskosti a mravnosti, vzory správneho vyjadrovania, vzory zmysluplného a užitočného využitia voľného času, vzory úcty a lásky k  blížnym, vzory vzťahu k prírode, vzory v poznávaní a dodržiavaní Zákonov Stvorenia a samozrejme, vzory hlbokého, živého a pokorného vzťahu k Tvorcovi a Darcovi všetkého, čo máme a čím sme! Áno, iba týmto smerom vedie cesta nahor, k všeobecnému prospechu a blahu národov planéty Zem! Inej cesty niet!

       Ak sa teda raz bude niekto z čitateľov týchto riadkov spravodlivo rozhorčovať nad ďalším, už takmer každodenne prichádzajúcim teroristickým útokom, ak bude s napätím a so zadosťučinením sledovať pátranie, zatknutie a potrestanie útočníkov, ak vnútorne súhlasí s mocnými tohto sveta, snažiacimi o, ako inak, zase iba násilnú, konečnú elimináciu hybnej sily atentátnikov, nech niekedy skúsi obrátiť svoju pozornosť aj na  …vlastný vnútorný život!

       Možno nakoniec s prekvapením zistí, že i on sám, prostredníctvom vlastnej mysle, stimulovanej sledovaním násilností a brutality na televíznej obrazovke, prispieva svojou osobnou “troškou do mlyna”, k tvorbe negatívnych citových a myšlienkových foriem, a tým k formovaniu desivého, mentálne – energetického zhluku agresivity a zloby, obklopujúceho celú našu zem. Lebo práve s tohto temného mraku, z tejto „osi zla“,  naplnenej akumulovanou agresivitou myšlienkovej energie miliónov „dobrých“ ľudí, čerpajú inšpiráciu a posilnenie všetci tí, ktorí urobia vo svojom rozhodnutí onen osudný krok od myšlienky k …činu –  psychicky a osobnostne nezvládajúc tento obrovský tlak! Aby sme si potom nakoniec, pri štipke sebakritiky, z hrôzou nemuseli uvedomiť, že za neľudskými činmi teroristov sa skrýva … v podstate i náš osobný, násilím znehodnotený, citový a myšlienkový život.

JL, spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk/

Devatenáctiletá maminka se po třech dnech vrátila do porodnice ke svému po porodu opuštěnému dítěti. Byl to první občánek Jihlavy v roce 2010 a tak mu dle tradice náležel dar od města ve výši 5 tisíc Kč. Nechci spekulovat o důvodech, proč matka dítě opustila a proč se k němu opět vrátila (zda v tom právě onen dar nehrál významnou roli).

Chci se spíše zamyslet nad tím, zda by takováto matka vůbec měla dostat od města nějaký dar. Na dar není právní nárok, záleží pouze na vůli primátora města, zda dar poskytne či nikoliv. Na základě průběhu událostí jsem velmi skeptický k tomu, že dar bude matkou využit ve prospěch dítěte. Kdybych o daru rozhodoval já, rozhodně by ho matka nedostala.