Blog Jihlavských listů

Ján Lauko
38- Nejsem sice z tohoto regionu, ale moje filozoficko humanistické články, reflektující každodenní život kolem nás budou mít všeobecně platný a tedy nadregionální charakter. Budu se snažit, aby byly přínosné pro každého jednotlivce a to bez ohledu na to, kde žije.

Kadiaľ vedie cesta z krízy?

Ján Lauko | Pondělí, 13. 2. 2012 v 11:30

   Euro padne! Zarobte na tom! S takýmto názvom  som kdesi na internete zahliadol článok, súvisiaci so súčasnou krízou. Ten názov ma zvlášť zaujal preto, lebo obdivuhodne stručným spôsobom poukazuje na skutočnú príčinu dnešnej krízy, ktorá spočíva v samotnej podstate kapitalistického systému. Je ňou túžba po zisku! Princíp dosahovania zisku! A to bezohľadne, akýmkoľvek spôsobom a za akúkoľvek cenu!
 
   Dobre sa totiž dá zarábať vtedy, keď ekonomika funguje, ale paradoxne i vtedy, keď ide ekonomika do krachu. Dobre sa dá zarábať v mieri, ale paradoxne i vo vojne a potom na vojnou zničenej obnove krajiny. Dobre sa dá sa zarábať pri dostatku a nadbytku, ale aj na chudobe a biede. V slobodnej spoločnosti sa predsa možnostiam zisku nijaké medze nekladú! Veď to by bolo obmedzovanie základného ľudského práva – práva na zisk!

   Je samozrejmé, že bez primeraného zisku to nejde. Tu však máme na mysli predovšetkým zisk vysoko neprimeraný. Zisk špekulatívny, zisk bezpracný prostredníctvom rôznych machinácií na burzách, zisk z vysokých úrokov, zisk z rôznych daňový či iných finančných podvodov, tunelovania a podobne.

   Európska dlhová kríza v skutočnosti vznikla z túžby po zisku, rovnajúcej sa bezhraničnej chamtivosti, ktorá sa vymkla spod kontroly. Európska dlhová kríza vznikla nezodpovedným požičiavaním nemeckých a francúzskych bánk nezodpovedne hospodáriacim európskym krajinám.

   Je pochopiteľné, že nemecké a francúzske banky požičiavali na úrok, no a práve vidina obrovských bezpracných ziskov z úrokov im úplne zahmlila zrak a zdravý úsudok. Chamtivo požičiavali donekonečna vidiac pri tom len a len budúci zisk, pričom si akosi neuvedomili, že požičaná suma narástla až do takých astronomických rozmerov, že ju už reálne vôbec nemožno splatiť.

   Takto vznikla kríza. Vznikla z chamtivej túžby po zisku! V európskych pomeroch zrazu krachlo to, čo sa po dlhé roky úspešne osvedčovalo v Afrike. Tam sa totiž tiež veľkoryso a pod pláštikom pomoci požičiavalo chudobným štátom, ktoré sa zadĺžili natoľko, že boli každoročne schopné splácať už iba úroky z dlhov. Týmto spôsobom potom dlhé roky prúdil takzvaným „dobročinným darcom“ bezpracný zisk z chudobnej Afriky. Naozaj veľmi jednoducho a ešte pod pláštikom pomoci sa dá dobre zarábať i na chudobe.

   Preto sa teda veľkoryso požičiavalo i Grécku. Skutočným dôvodom pôžičiek však nebola pomoc, ale vidina obrovských ziskov. Sebecký cynizmus bielych golierov sa však v európskych pomeroch akosi prerátal a my tu máme zrazu dlhovú krízu.

   Európski politici, bankári a štátnici sa stretávajú a snažia sa spoločne krízu riešiť. Paradoxom ich úsilia je však fakt, že títo ľudia nie sú stále schopní myslieť inak, ako iba tak, ako uvažovali vždy a stále až doteraz. To znamená v intenciách čo najväčšieho zisku! V tom však spočíva určité pokrytectvo všetkých ich stretnutí a nemožnosť nájsť účinné východisko von z krízy. Keď sa totiž stretnú a toto východisko spoločne hľadajú, každý z nich podvedome iba číhavo striehne a na to, čo by sa z toho ešte dalo vytĺcť.

   Navonok sa síce hovorí o pomoci a záchrane  Európskej únie, ale v skutočnosti ide predovšetkým o pomoc a záchranu nemeckých a francúzskych bánk a o hľadanie spôsobu čo najmenších strát ich možných ďalších ziskov. Naivným masám sa však táto sebecká pravda samozrejme interpretuje prijateľnejším spôsobom.

   V čom ale spočíva skutočné východisko z danej situácie? Jednoznačne v zmene spôsobu myslenia a tým i v zmene celkového prístupu k realite, pretože princíp sebeckého zisku za každú cenu a za akejkoľvek situácie nám ukázal svoje hranice, za ktorými sa nachádza už len skaza.

   Tento skazonosný a zvrátený princíp musí byť preto nahradený niečím iným! Pri všetkých rokovaniach a snahách o riešenie krízy musí byť v zúčastnených prítomná naozaj úprimná snaha po všeobecnom prospechu. Po skutočnom všeobecnom prospechu, ktorý bude vysoko nadradený úzkym a egoistickým záujmom rôznych finančných skupín, štátov a bánk.

   To je ale niečo nesmierne ťažkého! Niečo, na čo sme doteraz vôbec neboli zvyknutí. Avšak iba v tomto jedinom, čiže v spoločnej snahe o všeobecný prospech bez akýchkoľvek postranných úmyslov je ešte možné nájsť východisko z danej situácie.

   Dokážeme to? Dokážeme myslieť na prospech celku viac, ako na prospech vlastný, osobný, či úzko národný? Alebo je v nás sebecký egoizmus zakorenený až tak hlboko, že sa s tým už nedá vôbec nič robiť?

   Realita je však taká, že okrem týchto dvoch alternatív žiadnych iných niet. To znamená, že buď budeme myslieť a jednať po starom a doženie nás to ku katastrofe, alebo sa spamätáme a začneme uvažovať po novom, v čom jedinom spočíva šanca na úspech. Spočíva v jednoznačnom nadradení prospechu všeobecného nad prospech osobný, alebo inak úzko ohraničený! Spočíva v čestnom, poctivom a primeranom zisku z vlastnej práce a nie v rôznych špekulatívnych, bezpracných, bezohľadných, či inak vysoko neprimeraných formách zisku, ktoré dohnali celý svet ku pokraju kolapsu.

 http://kusvetlu.blog.cz/  v spolupráci s J.L. 
 

3 komentářů k článku “Kadiaľ vedie cesta z krízy?”

  1. Jan říká:

    Souhlasím s názorem a argumenty autora komentáře“Kudy vede cesta z krize“.

  2. majlo říká:

    Přesně tak, bezohlednost vládne světu a proto na to lidstvo opět doplatí. Bohužel se to bude týkat hlavně těch, kteří to ani nevyvolali, ani nezpůsobili a uvěřili v lidskost a rozum. Zdá se, že my- lidský rod, který jako jediný dostal od někoho, nebo něčeho rozum, aby ho používal ,a tak byl vyčleněn ze světa ostatních živočíchů této planety, není schopen s tímto darem zacházet a ten , kdo nám dal výsadní právo k hospodaření na této planete bude muset zasáhnout. Máme co jsme chtěli, skončíme jako všechny předchozí společnosti.Nejhorší na tom všem je fakt , že o osudu nás všech obyvatel planety Země rozhodla jenom malinká možná 5 % část lidské populace.Nebo si ještě někdo myslí, když sleduje světové události, že máme ještě šanci? A pokud ano, co s tím udělat ?

  3. Jan říká:

    Majlo se na konci svého příspěvku správně ptá,co s tím udělat?Jan Štern ve svém článku „SPOLEČNOST BEZ KONTROLY“jedenáct poznámek k současné krizi západního světa“ publikované MF Dnes v úvodu správně uvádí:Ta zdaleka není jen krizí finanční, nýbrž také společenskou a kulturní. Kapitalismus a demokracie nalíčily na sebe pasti.Není vůbec jisté, zda se podaří vyprostit se z jejich kleští.V poslední jedenácté poznámce konstatuje:
    V politické oblasti je hlavní příčinou současné krize odcizení politické reprezentace voličům. Tento stav by možná šel napravit posílením a zasazením principů přímé demokracie do systému zastupitelské demokracie. Španělští Indignados, američtí Occupy Wall Street a další podobná hnutí přinášejí nápady. Zajímavý je například ten nápad Indignados, že vůle vyjádřená přímým hlasováním občanů (prostřednictvím internetu) by se přeměnila v adekvátní počet zastupitelských hlasů. Dejme tomu, že zastupitelstvo bude hlasovat o povolení stavby nějaké fabriky. K hlasům zastupitelů se připočtou hlasy přímo hlasujících občanů v nějakém adekvátním poměru (například 1000 hlasů občanů = 1 zastupitelský hlas). Stejně tak to lze učinit na celostátní úrovni v parlamentu. Rovněž inspirativní je idea, že politickou agendu k jednání zastupitelských orgánů mohou navrhovat i přímo občané, pokud to navrhnou v příslušně velkém počtu. Lze také zavést princip místních referend, která budou schvalovat investiční a stavební akce v daném regionu s výjimkou celostátně prospěšných staveb. V ekonomické oblasti je pravděpodobně trvale neudržitelný stav, kdy podniky řídí najatí manažeři a vlastníci hrají po svém na burze. Vlastnickou strukturu by bylo dobré doplnit o osoby, které mají životní zájem na vývoji v podniku; zaměstnanci by měli do řízení podniku mluvit prostřednictvím podnikových rad pracujících. Vždyť titozaměstnanci zhusta jsou rovněž obyvateli oblasti, v níž se podnik nachází a v níž jak pozitivně, tak i negativně působí. Lze si představit model, že v dozorčí radě podniku o velikosti nad 1000 zaměstnanců budou z titulu zákona zasedat představitelé zaměstnanců v podniku a představitelé regionu (samozřejmě v menšinovém počtu) tak, aby do aktivity podniku promítli své zájmy. Je třeba pracovat alespoň teoreticky na možných receptech a východiscích. Je třeba nečekat se založenýma rukama a myslet si, že se „to“ nějak vyřeší. Je třeba nerezignovat.
    Nápady a řešení současné krize západního světa existují.Realizovat je může pouze aktivní občanská společnost. Jak správně konstatoval v jednom článku DR Tomáš Tožička, potřebujeme revoluční změny. Jinak nám totiž hrozí revoluční násilí.

Zanechte komentář

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.




© 2007 Parola s.r.o. - užití obsahu včetně převzetí článku bez písemného souhlasu Paroly spol s r. o. je zakázáno. edited by N.E.S.P.I