zdenek gryc

Architekt - důchodce - autor sídliště Březinovy sady, žák profesora Rozehnala, který si váží osobnosti PhDr. F. Hoffmanna a Václava Havla

NEJLEPŠÍ ILUSTRACÍ DOBY JE PŘÍBĚH

Rok 1968 a ja – pre bratránka Zdeňka

Úvod.

Úvodom k úvodnej časti si dovolím poznamenať, že moja už postaršia pamäť popisuje súvislosti od vstupu „spojeneckých“ armád (do toho času bez úvodzoviek), ktorých som bol účastníkom ako pracovník techniky Československého rozhlasu v Bratislave. Ide od opustenia (nie dobrovoľného)  budovy rozhlasu na vtedajšom Leninovom (teraz a pred tým Jakubovom námestí), až po návrat začiatkom septembrových dní v súvislosti s augustovými udalostmi. Potom až po dávkach trávime „internacionálnu pomoc“ Sovietskeho zväzu a prospechárstvo „našich nosičov vodky“ ktorí ešte po „nežnej“ leštili (možno zameniť za prézent) v pohode červené jabĺčka na svojich haciendách. V to ráno. 21.augusta 1968 som prišiel s prvou hodinou tohto dňa na privát, pretože sme v noci točili niečo pre televíziu. Spal som iba málo, pretože už o štvrtej hodine prišla moja pani domáca, Marková ku mne do izby a vzrušene (ani neviem, či tato pobožná pani použila vulgárny slovník) kričí: „Pán inžinier, pán inžinier, Rusi sú v Prahe a zajali Dubčeka, zapnite si rádio. Nuž áno, rozhorčený, ale zas nie až tak prekvapený, som počúval vzrušené výzvy z pražského rozhlasu. Situácia bola vážna. Bolo jasné, že ako rozhlasák, nemôžem byť na konci vysielacieho reťazca - sedieť pri rádiu, ale na začiatku – v blízkosti mikrofónov nahrávacieho štúdia, v réžii za mixážnym pultom, ako obvykle. Už som bol oblečený, keď pribehol môj výborný priateľ a kolega Janko Backstuber a zlomeným hlasom, takmer plačlivo hovorí: -„Peter, Peter, to nie je možné – čo to bude s našimi deťmi, v akej spoločnosti to budú vyrastať, neváhajme, musíme niečo urobiť“! Ja som bol v tom čase ešte slobodný, ale tu samozrejme nebolo o čom rozmýšľať. Rýchlo medzi našich do budovy rozhlasu na Leninku, medzi historický názov námestia – a dnešný - Jakubovo, bol („na večné časy“?)  implantovaný názov Leninovo. Tam bola už dlho sústredená umelecká hudobná a slovesná realizácia, na rozdiel od Zochovej, kde hlavnou náplňou bolo spravodajstvo, aktuality a publicistika.

V miestnosti rozhlasovej techniky už bolo niekoľko kolegov a stále ďalší prichádzali spolu s chlapským hromžením a zaťatými päsťami (literárne vyjadrené). Čakali sme, ako sa situácia vyvinie. Budova na Zochovej už bola obsadená a po krátkych  pokusoch o vysielanie nášho rozhlasu z priestorov starého vysielača z Vajnôr a Kapucínskeho kláštora  došlo k prerušeniu šírenia – hrozilo tu totiž skoré odhalenie,  a tak sa vysielacie štáby radšej stiahli. Dokonca aj sporé technické zariadenie, ktorá sa ešte pred obsadením podarilo vyniesť oknom z budovy na Zochovej už bolo mimo dosah. Začína zhánka po reportážnych magnetofónoch medzi redaktormi. Vedenie našej techniky dostáva správu od vedúceho vysielania Dr. Štefana Horského, že sa rysuje možnosť vstúpiť do štafetového vysielania linkovým spojením z novo vybudovanej a práve skolaudovanej budovy telekomunikačného prepojovača na kopci Ahoj (bratislavská časť Briežky) na svahu Malých Karpát. Vtedajší Hlavný inžinier, Zdenko Jedlička, ktorého aktivita bola nie iba vysoko odborná (neskôr samozrejme suspendovaný na inú funkciu) sa dohodol o  možnosti využiť toto pracovisko, ktoré bolo prepojené linkami s krajskými  mestami (aj inými) v celej republike. Obracajú sa na nás aj mnohí redaktori a spravodajcovia so žiadosťou o pomoc. Netreba čakať na odpoveď. Tak ako sme tam sústredení – majstri zvuku od slova i hudby spolu s technikmi sa tlačíme, aby sme boli medzi prvými. No ale – z čoho vysielať? Prenosná technika je strážená „návštevníkmi“ na Zochovej, možno už aj zničená. V Experimentálnom štúdiu, ktoré bolo mojim materským pracoviskom sme mali z Prenosového oddelenia požičaný malý mixážny batériový pultik TESLA, veľký asi ako kufríkový písací stroj a k dispozícii dynamický mikrofón AKG D202 rakúskej výroby, ktorého tvar pripomínal maličký  „pancerfaust“ – to bola naša prvá účinná „zbraň“ proti okupantom. K tomu z počiatku ešte jedny slúchadlá a šli sme do toho. Áno, iba tak jednoduché vybavenie a napojenie sa na telefonické linky stačilo na zabezpečenie správ, šírených v tom čase funkčnými – i keď iba niektorými – vysielačmi. Zariadenie, spolu s vlastníctvom motorky rozhodlo, že som zobral na tandem kolegu Petra Štolca, obloženého zariadením a išli sme. . Nevieme, či sa nám podarí prihlásiť sa spoluobčanom a čo nás čaká v nasledujúcich dňoch – ale predovšetkým, hodinách.

            Medzitým vedenie rozhlasu komunikovalo s ostatnými stanicami a muselo často meniť svoje zasadacie posty, pretože tu bola obava z vyzradenia. Stačili niekedy i neoverené správy, o možnosti vyzradení, alebo o pohybe vojsk, hľadajúcich „kontrarevolucionárov“ a nasledoval presun na iné miesto. Organizačná práca bola stále ohrozená.  Naša práca spočívala aj prevzatím prvých písaných správ – poznávacie znamenie pre nenápadnosť stretnutia  so dôveryhodnými spravodajcami bol na príklad peceň chleba pod pazuchou. Po príchode na Ahoj do budovy prepojovača stačilo sa napojiť na káblové spojenie so ostatnými centrami v mnohých miestach republiky. Veľmi zručný a šikovný pán inžinier od spojov – bohužiaľ,  meno sme si nezapamätali. Možno to bolo aj ku prospechu vo všeobecnosti - nás informoval o spojení. Môžem teraz menovať redaktorov, čo prichádzali a zaujali funkciu moderátorov, ale obávam sa, že by ich menoslov nebol úplný. Takže, prosím o prepáčenie. Podrobne o priebehu a činnosti spravodajstva, ako i o záveroch jednotlivých jednaní píše vo svojej knihe „Rozhlas nesmie mlčať“, jeden z hlavných organizátorov rozhlasového spravodajstva Mgr. Štefan Horský. Tieto moje informácie sú ale z druhého brehu. Pracovalo sa s rôznymi informáciami, zatiaľ v textovej podobe, čítané na mikrofón.

V tom okamžiku sme sa stali súčasťou rozhlasovej štafety, ktorej koordinátorom bola Praha a z rôznych miest v republike sa spravodajcovia prihlasovali národu. Bola to veľmi dôležitá činnosť pre informáciu o situácii pre našich občanov s pokynmi, ako sa zachovať. Naši reportéri boli z počiatku výhradne rozhlasáci zo Zochovej. Chodili medzi ľud, nosili vyhlásenia a deklarácie predstaviteľov vedenia, odborov, ako i zamestnancov rôznych závodov i jednotlivých občanov tvrdo odsudzujúce vpád agresorov. Stieral sa rozdiel medzi straníkmi a radovými občanmi. Ako to bolo úprimné sa vtedy neuvažovalo. Samozrejme sme nevedeli, čo sa v bude diať v nasledujúcich okamihoch. Dochádzali kuvičie hlasy, že už aj o nás vedia.

 Takto sa rozbehlo vysielanie legálnej Bratislavskej stanice „Mesto na Dunaji“. O pár dní v tej istej miestnosti sa zrodilo aj „Mesto obilia“ (názov vymyslel náš kolega Ali Janeček): - Komárno. Samozrejme, že hlásatelia z Maďarského vysielania sedeli vedľa nás. Trocha sme fixľovali. Neviem, nik to nahlas nepriznal, ale myslím, že strach som nemal iba ja. Našťastie „zvuky tankov“, ktorý nás spočiatku v tichu noci zneistil, boli posunovacie dieselelektrické lokomotívy z neďalekej trate. Uf!

            Do celoštátneho vysielania sme vstupovali po celú noc. Išlo tu aj o informáciu, vieru a pokoj našich občanov, s uchom na rádiu. či už nie sú niektoré stanice obsadené. Stalo sa, že nad  ránom, kedy sme boli už poriadne – predovšetkým psychicky - uťahaní nás Praha vyzvala do komentátorského vstupu. Podávam mikrofón prítomným kolegom, ale nik nevedel, čo nového povedať. Hlásateľka z Prahy po opakovanej výzve a chvíľke nášho mlčania prepla štafetu. Po krátkom čase sa opäť prihlásila. Keď sa situácia opakovala, už som to nevydržal a zapojil sa do vysielania správičkou: „ Tu je Mesto na Dunaji, všetko je v poriadku. Zatiaľ nás neobjavili. Naši redaktori sú v teréne, aby prišli s čerstvými informáciami. Preto sa k vám prihovára technická obsluha. Neskôr sa prihlásime“. Cítil som, totiž, že dochádza ku kritickej situácii, pretože Praha a poslucháči boli po našom prvom mlčaní vystavení zlej predtuche – do čerta, tak tých už vyhmatli. Našťastie tomu tak nebolo. Z Ahoja sa vysielalo asi týždeň. Naše vedenie vytvorilo technické štáby, ktoré sa pravidelne striedali. Postupne sa dopĺňa naša technika – vysielajú sa reportážne zábery, poriadené aj amatérskymi magnetofónmi   Do vysielania sa odmietali ľahko identifikovateľné hlasy – našich umelcov, pre možnosť rizika spojeného s nebezpečnými následkami možno aj pre ich rodiny. Pri tom záujem je značný a mnohí sa cítia neprávom opomenutí.  Ale napr. zvučný barytón Ondreja Nemčoka z Rozhlasového súboru, sme po normalizácii už z vysielania nepočuli.                                                     Môj jeden z najbližších,  kamarát a skvelý odborník – majster zvuku Vlado Marko a ja máme postupne za úlohu sústreďovať správy a magnetofónové záznamy, ktoré vozíme na Ahoj. Mesto je obsadené hliadkami ruských vojakov a my využívame toho, že pod dvojsedlom motocyklov (kývačiek) je priestor, ktorý je skvelým úkrytom na náš „kontraband“. Aj som si to zopárkrát overil pri prezeraní – nie mnou - obsahu mojich vačkov a tašiek.  Vždy to začalo údivom,  že náš O.P. je pre nich zakódovaný. Ale kto vie, že by aj v azbuke vedeli niečo čítať.                                                         

Vlado Marko, môj skvelý priateľ doma v kúpeľni strihá reportážne záznamy, ktoré tak idú do vysielania už v uhladenej, profesionálnej  podobe. Nemyslím tým obsah, ten je stále silne emočný a odsudzujúci, na čom nesú veľkú vinu aj naši stranícki zradcovia. Keď mal Vlado v budove ÚV na Hlbokej točiť pani Dr. Zorou Dagmar Kločkovou dohovorený príhovor prvého tajomníka slovenskej KS Gustáva Husáka k situácii , očakával podobné vyjadrenie v zmysle zachovania pokoja a rozvahy ako u vyjadrení ostatných štátnikov. Husák ho ale odbil slovami: -„Vaše vysielanie je považované za štvavé, nemám vám čo povedať“. Tak sme boli ,zrejme medzi prvými, okrem súdruhov, čo s nim práve zasadali informovaní z prvej ruky o tom, ako to všetko skončí. Alebo začne? Báli sme sa, nie nadarmo, toho druhého viac.

Stále sa veľa záujemcov hlasí do vysielania. Technické možnosti sú ale značne obmedzené, pretože stále vysielame z Ahoja. Žiaľ, už dochádza, napriek úsiliu našich legálne zvolených predstaviteľov k situácii, v ktorej nám nik z vonka nemôže pomôcť. Naopak, už pod vedomím toho, že postupne dochádza k zmene v politickej orientácii tých, ktorí vedení človekom, ktorý sa správa ako ranená zver, čo už vždy bude žiť iba v strachu, ktorý mu režim, čo teraz začína obhajovať v nedávnej minulosti,  pripravil. Tak sa stáva, že  ti, ktorí vždy boli zvyknutí otáčať sa ako „korúhvička“ vo vetre narúšajú jednotu vo výbore legálneho vysielania, a ti ktorí sa, ani nie tak z presvedčenia, ale zo zbabelosti nezaradili do obrodného procesu si medlia ruky, ako ľahko budú zametať cestu  starej ideológii svojou poníženeckou a prospechárskou aktivitou. To u nás funguje pravidelne. Semä normalizácie je zasadené. Humusu na jeho vzklíčenie dostatok. Ale vráťme sa – i keď už až tak nie je k čomu podstatnému. Je zrejme, že vysielanie staníc Mesto na Dunaji a Mesto obilia dlho nevydrží i keď sa menia názvy na Dunaj I a Dunaj II. V tejto – už neradostnej situácii (kedyže aj bola radostnou?) sa sťahujeme z Ahoja do priestorov Bratislavského konzervatória na Kostolnú ulicu. To je na konci augusta. Ing. Jedlička vybavil tuto možnosť. Réžia je technicky dobre zariadená (je tomu tak pre potreby študentov školy) a i keď je v centre Bratislavy , je vcelku utajená. Problém bol v tom, že reportážne záznamy sme mohli zhrávať zasa iba s komerčným posuvom pásku – štúdiové magnetofóny v réžii stavané na profesionálnu zhrávaciu rýchlosť nepomohly. Kolega Jožko Kubík doniesol komerčný Sonet s nahrávkou Sládkovičovho Detvana. – Bol to prvý umelecký program v našom vysielaní. Rozrastá sa počet zainteresovaných. No ale nálada vysielacích štábov je už pod vplyvom veci budúcich. Hlas našich moderátov sa dá skôr nazvať labuťou piesňou ako hlasom burácajúcim za slobodu. Asi o dva dni vysielanie legálneho slovenského  rozhlasu končí. -Áno, s nechuťou a pocitom krivdy, na príkaz „staronových súdruhov“ to chlapci balia a postupne sa vraciame do rozhlasových štúdii. Pretože pracujem na „leninke“, idem tam. Všade veľký neporiadok. Už pri vchode ma víta kolega Jožko Federl a ukazuje mi čierny chlieb, stvrdnutý na kameň v tenkom pergamenovom obale s dátumom výroby 1955, čo tam zanechali ruskí vojaci – ľutujem ich, aj keď hladom, ako vidno, netrpeli. Kultúrnu potravu zasa našli v skriňách hudobnej redakcie Mikrofórum. Musel to byť pre nich šokujúci zážitok, pretože i u nás sa v tom čase iba ťažko zháňali juhoslovanské časopisy  z oblasti filmu a modernej hudby, nehovoriac o niektorých západných na kriedovom papieri. Obrázkovými stránkami mali doslova vystlané celé  nahrávacie činoherné štúdio, kde nocovali. V našom, Experimentálnom štúdiu (neskôr Elektroakustickom – po zásahu nového vedenia, akéže experimenty potrebuje socialistický človek za socializmu?, no dobre) máme k dispozícii režijný mixážny pult z prvej Bratislavskej lýry. Všetky kontaktové spoje nachádzame povyhadzované a čím sa dalo točiť a posúvať, tak sa aj stalo. To nám s Jankom Backstuberom neprekážalo uviesť do pôvodného stavu, ale – i tak bol stôl stále nemý. Hľadáme podľa technického algoritmu, ale nedarí sa. Vliezol som za prepojovací panel a pri mechanickej kontrole prepojovacích trsov mi náhle jeden ostal v ruke. Mnoho pramenný kábel v priemere asi päť centimetrov bol prestrihnutý čistým rezom, akoby žiletkou a vsunutý späť. Okom nič zbadateľné.  Chlapci z montážnej čaty ho opravovali niekoľko dní. Stratili sa mne niektoré veci osobnej potreby, ako košeľa, kravata, sako, holiaci strojček a voľajaké drobnosti (všetko pre prípad akútneho vysielania napr. koncertov zo Slovenskej filharmónie, ak vysielanie programu bolo dohodnuté až v poslednom momente ). Chýbajúce predmety sa úradne zaevidovali s tým, že nám budú uhradené. Asi po roku prišiel zodpovedný pracovník justície (?) s vôbec neprekvapivou informáciou, keď nám odporučil radšej to nechať tak, že by sme ťažko niečo vysúdili a nakoniec aj to, čo povedia tie naše nemé veci, by bolo použité proti nám. Tak nejako to poznáme.  Ale predsa, prišla jeseň a my sme boli odmenení. Tým, ktorí sa zapojili do vysielania v čase augustových udalostí ponúkli za odmenu týždennú rekreáciu v zotavovni SNP v Jánskej doline zdarma, akože vtom čase. Súdruhovia z NDR totiž urobili chybu a zo strachu z kontrarevolúcie dovolenku v našich horách radšej oľutovali. Tak fajn, takže sme išli my. Príjemný pobyt. Ale naši súdruhovia „chybu“ neurobili! Približne po roku si niekto aktívny spomenul, že to musíme uhradiť. Strhávali nám približne pol roka po 500,- Kčs z platu. Pretože po návrate z Jasnej stále nie je jasno, či nebudeme ešte inak „odmenení“, tak nás, niektorých, napadlo vyfotiť sa na pamiatku. Ak by mala byť rozlúčková, tak potom pred ceduľou firmy. Nuž tu je! Keď sme zaujali neviazanú polohu, tak mal cestu do rozhlasu majster Jozef Kroner. Po svojej otázke a našej odpovedi zvolal: -„Tak to ste boli vy, kto v auguste vysielal? Chlapci, to sa musím s vami odfotiť, môžem?“ Bolo nám cťou. Našťastie my, pracovníci so zvukom sme v rozhlase nemali pri osobných previerkach až taký problém. Veď keby niečo, rozhlas si ani nemohol dovoliť prepustiť majstrov zvuku z umeleckej realizácie. Udiali sa samozrejme až úsmevné paradoxy, keď vedúcim normalizačných previerok bol u nás ten, čo tiež rozdeľoval pracovné vysielacie dvojice v čase augustových udalosti . Veľa ale bolo takých, čo sa dočkali, za svoje návrhy a stanoviska na rôznych aktívoch a zjazdoch, normalizačné vylučovaní tými, čo tie návrhy pred augustom bez pripomienok akceptovali a za ne hlasovali. A o tých, čo boli preradení na iné miesta, prišli o  zamestnanie, boli vystavení rôznemu  šikanovaniu často spolu s rodinou. To už boli dôsledky špinavej politiky. 

            Čo na záver. V sedemdesiatom roku sa vo Vysokých tatrách konali majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Medzi naším obyvateľstvom stále panovala averzia aj k „dočasnému pobytu“ Sovietskych vojsk“. Naše pracovisko predstavovalo centrum miestneho rozhlasu a rozhlasového i TV audio signálu na Štrbskom plese.  Organizačný výbor po nás požadoval, mixovať pri skokoch sovietskych skokanov do vysielania potlesk a aspoň čiastočne maskovať piskot publika. To sme ale jednoznačne odmietli. Spomínam to hlavne preto, že už pri príprave na toto podujatie som si nachystal  ten istý mikrofón, o ktorom hovorím ako o jednom článku nášho vybavenia vo vysielaní z Ahoja, Chcel som tomuto mikrofónu preukázať ďalšiu česť a to, aby do neho prehovoril prezident Ludvík Svoboda pri zahajovacom prejave majstrovstiev, ako i predstavitelia svetovej lyžiarskej federácie na čele s Marcom Holderom.. K tomu aj došlo. Žiaľ, ten mikrofón som neustrážil, ani už vyradený starší pultík a tak sa mi stratil po čase z dohľadu. Usilovný kolega ho odovzdal do šrotu v akcii poriadku na pracovisku (vraj). Prehľadal som celý technický sklad niekoľkorazy. 

            Náš rozhlas totiž nemal (a isto ani dodnes nemá) zavedený technický archív, takže i po častých intervenciách z našej strany išla vyradená aparatúra do šrotu – výnimočne do hudobných škôl, ako tomu bolo v spomínanom Hudobnom konzervatóriu. Ak by ste ale predsa niekto stretli ten mikrofón - AKG 202 inventárneho čísla ...............,

no a to je ozaj koniec môjho príbehu.

----------------------------------------------------

„no a to je ozaj koniec môjho příběhu“

i života bratránka,  Petra Janíka,

který umřel 23.januára 2025.